Niekedy mám pocit, že príliš dlho zvažujem, či sa mám do niečoho pustiť, snažím sa predvídať, počítať, porovnávať. A čím som starší, tým častejšie mám tendenciu hľadať i vo svojom športovom živote „ideálne podmienky“. Teda nájsť akýsi dôvod, prečo vyliezť z domu, len keď je skvelé počasie, mám niečo natrénované, nebude to stáť veľa peňazí, mám to už odskúšané, a podobne...
Som nesmierne rád, keď ma niekto nakopne k činnosti, ak to nedokážem sám. Teraz som šťastný, že som natrafil na výzvu absolvovať prvé kilečko na kolobežke. Kolobežku mám rád, ale nie som žiadny špecialista ani fanatik. A o nejakom serióznom prístupe a systematičnosti nemôže byť v mojom prípade ani reč. Môj kilometrážny strop je niekde tesne nad 30-kou, s výnimkou jediného potulovania sa v dĺžke asi 50 km.
Výzva na absolvovanie prvej 100-vky mi prišla naozaj vhod, a od prečítania po absolvovanie neprešli ani 2 týždne. Zvažoval som účasť v hobbíkoch na pretekoch v Jeseníku, ale zvolil som si turistiku v utorok predtým. S pokorou som prijal rady mladšieho a neporovnateľne skúsenejšieho autora článku a riadil som sa aj vlastným rozumom. To sa mi zdalo ako skvelá kombinácia.
O oblasti, kde tento čin spácham, som nemusel dlho premýšľať, iba som sa snažil podľa máp na internete ušiť okruh v primeranej dĺžke, s rozumným prevýšením a bezpečnými cestami. Finálnu podobu som doriešil rozhovorom s majiteľom miestneho cykloobchodu, čo mi veľmi pomohlo. Prvých 18 a posledných zhruba 21 km som poznal z bicykla a kolobky a tešil som sa na neznámy zvyšok. „Minimálne mi tam bude cesta lepšie ubiehať“, uvažoval som. Na kolobke som nerobil žiadne výmeny, s tým nemám dobré skúsenosti, len som pridal na rám košík s fľaškou, bežne nosím iba jeden na riadidlách. Dva dni vopred som odskúšal, či mi nebude príliš prekážať. Keďže to bolo len máličko nepríjemné, nechal som to tak. Na riadidlá som pripevnil zvyšok výbavy: tričko, vetrovku, reflexnú vestu, mobil, doklady, peniaze, balíček papierových vreckoviek, celozrnný chlieb, „šinkenšpek“ a foťák. Do vrecka na drese banán.
Vyštartoval som, až ma kolegyňa vystriedala v práci, o 9:45. Netrápil som sa, nuž reku, do 20. budem iste späť. V prvom stúpaní v 24. minúte som mal prvý a posledný raz dojem, že som to s večerou a raňajkami poriadne prehnal, ale jednoducho som zvoľnil tempo a bolo po problémoch. V 31. minúte som pocítil potrebu sa napiť a potom som až do cieľa pil a jedol spontánne a bez náznaku nedostatku či prebytku. Po hodine jazdy som natrafil na skupinku českých cykloturistov, ale len som ich pozdravil a valil ďalej. Už v 80. minúte som si uvedomil, že sa cítim výborne a že to dám. Užíval som si väčšinou veľmi kvalitné cesty a cestičky, prihováral sa cyklistkám /om a smial som sa tomu, že som na „dovolenke“ v Rakúsku, robím čo ma baví a nikam sa nemusím ponáhľať. Možno by som bol radšej v dvojici či trojici, ale aj takto to bolo skvelé. Za Mondsee som poblúdil a ešte som sa tomu potešil, lebo som získal kilometre, ktoré by som inak naťahoval v cieľovom meste. O radu som požiadal nezávisle dvoch cyklistov a u jedného doma som si doplnil vodu.
Svet je malý – o 4 a pol hodiny neskôr na mňa mával nejaký cyklista, aby som zastavil, a bol to ten mladík, ktorý mi dal vodu. Úplne inou cestou cez hory na biku sa dostal na moju trasu. Dvakrát počas prestávok sa okoloidúci pýtali, či som ja aj môj stroj v poriadku. Veľmi milé! V mestečku Fuschl am See som si zámerne urobil malú zachádzku, aby som vám mohol napísať, že som sa pristavil pri centrále Red Bull. Tiež som si spomenul na radu z článku, a uvedomil si, že by som si mal líznuť niečoho slaného. Tak som zatelefonoval známej, bývajúcej takmer na mojej trase, či bude o hodinu doma. Bola, ale žiaľ nie sama. Tak mi aspoň ponúkla tú ich „Eintopf“ polievku a koláč a nenápadne ma pozvala na nočný relaxačný pobyt, čo som s nadšením prijal, ale to už som zvolil cestu autobusom. Po 7 hodinách kolobežkovej turistiky prechádzajúc okolo pláže som zvažoval, či sa ísť na chvíľu vyvaliť na slniečko, ale zvolil som neprerušovanú jazdu do cieľa vzdialeného 15 km.
Po 7 hodinách a 55 minútach som prišiel do cieľa. Tomuto časovému údaju neprikladám žiadny význam. Prežil som nádherný deň! A hoci som nikdy netúžil absolvovať 100-vku, či dokonca si ju zopakovať a chcieť ísť ešte ďalej, ten pocit je zrazu tu.
Ďakujem Ti, Honzo!
Jazdec: Miro Ilovičný, vek 49, výška 192, hmotnosť 90 v ponožkách
Mašina: železo rám aj vidlica, kolesá 26/18, príjemne široké a mäkké plášte, riadidlá zo starej dámskej českej klasiky, hmotnosť bez nákladu cca 9,5 kg.
