Získať prvé miesto v pretekoch vyžaduje veľmi svedomitú prípravu, mnoho najazdených kilometrov a veľa sebazaprenia. Toľko tvrdí všeobecná definícia. Život však prináša situácie, kedy Vám víťazstvo padne z neba ako neočakávaný a prekvapujúci dar. A to je presne aj môj prípad účasti na úplne prvých kolobežkových pretekoch.
Niekedy okolo roku 2014 som sa rozhodol presedlať z bicykla na kolobežku. Začal som s malými 20“ kolesami, ale už po roku som vedel že to chce niečo väčšie. A keďže som bol dosť „lakomý“ kúpiť si poriadny závodný stroj, začal som stavať vlastné karbónové rámy. Prvým bola kombinácia 28“ x 20“, druhým plnokrvná závodné 2 x 28“. Stavba druhého prototypu končila neskoro na jar, a tak ani nebol o moc času pojazdiť a odladiť všetky detaily. Nieto ešte trénovať!
Prvým zaujímavým pretekom na odskúšanie mojich rámov v relatívnej blízkosti Slovenska sa javil Kostka Cup a zároveň aj druhé kolo Rollo ligy 2016 v kúpeľnom meste Jeseník. Tam som sa po prvý krát stretol s kolobežkovou partou a zároveň aj tam som po prvý krát videl na čom a ako jazdí špička. Prihlásený som bol do kategórie hobby, pretože som chcel len tak nezáväzne skúsiť aké to je závodiť na veľkom stroji medzi naozajstnými športovcami. Vtedy som sa cítil viac než ako netrénovaný amatér a pointa celej účasti bola skôr predstaviť moje karbónové výtvory svetu ako očakávať nejaké umiestnenie. Po zhliadnutí štartovnej listiny som si dal predsavzatie že skončím najhoršie ako ôsmy, pretože nás hobíkov bolo iba osem :).
Karbonový speciál Ultima
Do súťaže som prihlásil aj moje dve, 6 a 8 ročné deti. Dve kolečká do kopca a späť som odjazdil v poslednej tretine poľa po boku žien a junioriek, staršieho syna som vyslal na okruh samostatne, mladšieho na požičanej detskej Kostke som radšej doprevádzal osobne. Po ukončení preteku som si pobalil veci, naložil kolobežky na auto a išiel som skontrolovať moje umiestnenie. Prekvapujúco som sa umiestnil na štvrtom mieste, čo ma celkom potešilo. V tej samej radosti som sa ešte prihovoril realizačnému tímu s poďakovaním , a že ma veľmi tešilo a že sa ešte určite uvidíme „někdy příště“ . No a od toho momentu sa začali diať veci ťažko uveriteľné a ešte ťažšie pochopiteľné. Mila pani mi s úsmevom oznámila: „pane Demoviči, jěšte nám neodcházejte, máte tady medaile“ . Čože ...? Aké medaile však som bol štvrtý... ? Maximálne tak „bramborové“ vtipkujem. Ale realita bola iná a doslova ma posadila na zadok. „Vy máte zlato a Váš syn bronz...“. Nechápavo pozerám do papierov a odhaľujem ako sa im podarilo zo štvrtého miesta vytrieskať zlato. No veľmi jednoducho... rozdelením kategórie hobíkov do 40 a nad 40 rokovkam som uz patril aj ja. Zhodou okolnosti tí traja predo mnou boli mladší, takže som sa stal víťazom vo svojej vekovej kategórii. Môj starší syn bol tretí, pretože ich viac v kategórii mladších žiakov nebolo.
Činili se i děti
Posledným, a veľmi príjemným „šokom „bolo vyhlásenie výsledkov s bedňou, zlatom a slovenskou hymnou pri ktorej mi po chrbte doslova behal dedo mráz ... :) Ani moje deti neobišli naprázdno, pretože starší si bol prevziať už spomenutú bronzovú medailu a druhého syna hneď vzápätí na to vyhlásili ako najmladšieho účastníka súťaže a obdarovali ho plnou igelitkou suvenírov a hračiek. Bolo že to radosti na spiatočnej ceste . Takto vytešené deti vídavam málokedy a to sa im naozaj snažím robiť zaujímavý program. Ale aj na mňa toto prvé „malé – veľké“ víťazstvo zaúčinkovalo mimoriadne motivačne, pretože som sa pustil zodpovednejšie do tréningu a začal naplno športovať. Postupne som sa zlepšoval a na jar som už bol majstrom Slovenska, v máji som skončil druhý na otvorených majstrovstvách Rakúska v Cross kolobehu . V lete sa mi dokonca podarilo v kategórii veteránov získať titul majstra Europy v „uphill“ kritériu a bronz v maratóne na okruhu Salzburgring. A to všetko vďaka môjmu prvému a neočakávanému víťazstvu na Kostka Cup-e v Jeseniku :).
